Detský domov Maurícius

Hlavné menu

Príbeh jedného chlapca

V našom zariadení bol umiestnený chlapec vo veku 15 rokov. Pochádzal z východného Slovenska, z obce Dobšiná. Jeho rodina, napriek úplnosti – obaja žijúci rodičia, 10 súrodencov – bola pre neho nekonečne vzdialená. Vzdialenosťou geografickou i emocionálnou.

Na tento svet prišiel do rodiny, ktorú tvorili matka, otec, dvaja bratia z matkinho predmanželského vzťahu a 4 vlastní súrodenci – 2 bratia a 2 sestry. On sám sa narodil predčasne. Takmer od narodenia zápasil s rôznymi ochoreniami. Prvých 5 mesiacov života trávil väčšinou v nemocnici. Počas pobytu doma mu rodičia nedokázali zabezpečiť ani len to základné – vhodnú stravu, hygienu, nehovoriac už o bezpečí a láske. A tak sa chlapec vo svojich 5-tich mesiacoch ocitol v Dojčenskom ústave v blízkosti svojho domova. Tam ho rodičia viackrát navštívili. Bol však ešte veľmi malý a na tieto stretnutia si vo svojej pamäti neuchoval spomienky. Asi vo veku 3 rokov odišiel z dojčenského ústavu do Detského domova. Vystriedal ich viac. Keď mal asi 5 rokov ocitol sa, pre podozrenie na poruchu sluchu, v špecializovanom zariadení pre takto postihnuté deti na strednom Slovensku. Ďaleko od domova. V tom čase už rodičia o neho neprejavovali žiadny záujem. Chlapec bol sám a ani netušil, že sa medzičasom do jeho rodiny narodili ďalší 4 bratia...

Ako plynul čas a chlapec rástol, spoznával stále viac a viac ľudí – kamarátov zo školy, učiteľov, vychovávateľov... Svoju vlastnú rodinu však nepoznal. Vyrastal ako dieťa bez koreňov. Nevedel odkiaľ pochádza, ako vyzerá jeho mama... Mal veľa otázok – prečo? na ktoré neprichádzala odpoveď. Snažil sa to prázdne miesto v sebe zapĺňať ako vedel. Najviac radosti mal zo samoty a kreslenia. Ale prišli chvíle keď ho prepadla beznádej a smútok. Hnev na matku, ktorá sa ho tak ľahko vzdala. Nezodpovedané otázky ho ťažili viac a viac. Obviňoval za svoj osud celý svet, mamu, vychovávateľov, seba...! Bolo pre neho ťažké s týmto bremenom žiť. V takých chvíľach bol panovačný, výsmešný, či doterný. A keď už nevedel ako to napätie zo seba striasť, kradol. Adrenalín aspoň na chvíľu zahnal tú čoraz hrozivejšiu bolesť.

Tak jeho život plynul zo dňa na deň. Až raz... Do jeho života vstúpil človek, žena – vychovávateľka, ktorá jeho bolesť pochopila. Spoločne začali pátraciu akciu. Hľadali kontakty na rodinu – rodičov i súrodencov. Napísali spoločne listy rodičom. Odpovede sa však nedočkali. Napísali listy súrodencom v Detskom domove v Rožňave a Košiciach a čakali. Na Vianoce dostal chlapec ten najkrajší darček. List od troch bratov v Rožňave. Jeho radosť nemala konca – kraja. Zrazu akoby svet mal aj jasnejšie farby. Akoby niekto čarovne zviazal roztrhnutú niť... spojenia s rodinou. V liste si sľúbili osobný kontakt, na ktorý sa začal veľmi tešiť.

Tu niekde začal nový príbeh. Chlapca, ktorý spoznal, že keď veľmi po niečom túži a verí svojim snom, príde k ich naplneniu. A tak sa chlapec postupne začal meniť. Vymenil klobúk sudcu za klobúk pátrača. Hľadal nové možnosti kontaktu. Bolesť tu však ešte stále bola, silná a aj hnev ho často prepadával... Opäť kradol. Nevedel nájsť cestu z bludného kruhu. Cítil, že s tým všetkým musí niečo spraviť. Nestačí mať pocit, že niekde v diaľke je niekto blízky. To nestačí na to, aby mal sám seba rád. Zmena musí nastať v ňom samotnom.

Keď je žiak pripravený, učiteľ príde... Do jeho sveta vstúpila ďalšia žena – psychologička. S ňou sa učil ako rozumieť svojim pocitom. Ako prijať hnev na matku, ktorá ho opustila. Ako jej odpustiť. Ako prijať samého seba, takého aký som. A odpustiť si. Pomaly, pomaličky nastávali zmeny v ňom samotnom. A ako sa menil on, začal sa meniť aj svet okolo neho. Spoločne s psychologičkou bratom často telefonovali. Nadviazali kontakt aj s ich vychovávateľmi. Posielali si e-maily, fotografie. Telefonicky sa spojil aj s bratom z Košíc. Kontakt so súrodencami bol čoraz otvorenejší, živší a prinášal mu veľa radosti.

Jedného dňa, krátko pred Veľkou nocou sa chlapec vrátil zo školy domov a aké bolo jeho prekvapenie. V obývačke sedela velikánska spoločnosť. Traja chlapci, dvaja neznámi dospelí ľudia, tety vychovávateľky, sociálne pracovníčky, pán riaditeľ, psychologička... Všetci sa na neho pozerali. A v tom pochopil...! Sen sa stáva skutočnosťou. Prišli jeho bratia! Sú tu! Môže ich vidieť, počuť, dotknúť sa ich! V jeho duši sa rozhostil úžasný kľud a pokoj. V srdci cítil radosť. Celé telo vibrovalo spokojnosťou. Posadil sa medzi svojich bratov a zrazu mal pocit, že niekam patrí.
Má svoju rodinu.Už nie je sám!

Celé popoludnie strávil s bratmi. Poznávali sa, rozprávali, prechádzali po meste. Pýtal sa na mamu, otca, celú rodinu. Zrazu akoby zázrakom prichádzali odpovede na milióny, predtým, nezodpovedaných otázok. Keď prišiel čas ich odchodu, cítil neuveriteľný smútok. Všetci plakali. Pochopil, že jeho miesto je pri nich. Chce žiť a bývať s nimi!

Od toho dňa si všetko v sebe začal ukladať po novom. Robil všetko pre to, aby našiel spôsob ako BYŤ so svojou rodinou. Túžba zvíťazila nad strachom z neznámeho.

Aj tento sen je dnes už skutočnosťou. V priebehu pár mesiacov na návrh DeD súd rozhodol o premiestnení chlapca do DeD v ktorom žijú jeho bratia. Pre chlapca sa začala úplne nová etapa života. On verí, že plná blízkosti so svojou rodinou.

Krátke zhrnutie dlhého 15 ročného príbehu chlapca. Hlavnými aktérmi deja boli ľudia, ktorým na ňom záležalo. Vnímali ho ako človeka s bolesťou...

Uvedené je príkladom dobre vykonanej práce vychovávateľky /aktívne vyhľadávanie kontaktov na rodinu, písanie listov/, psychologičky /aktívny telefonický kontakt so súrodencami a pracovníkmi DeD Rožňava/, pracovníkov DeD Rožňava /aktivita v smere návštevy súrodencov v našom zariadení/, sociálnych pracovníčok nášho DeD, ÚPSVaR /aktivita v smere podania návrhu na zmenu zariadenia/ a spolupráca pracovníkov DeD pri prechode dieťaťa z jedného zariadenia do druhého.

Detský domov Maurícius v Kremnici

obrázková galéria...